Kresťanstvo: nezrovnalosti a temné stránky

Úryvok

Táto kniha je zložená približne z 90 % z citátov, z prebratých textov. Aby bolo úplne jasné, ktorý text je textom autora (mojim textom) a ktorý text je prebratý, tak som sa rozhodol to odlíšiť nielen typom písma, ale ja farebne. Môj text je červený, citovaný text je čierny. Na konci každej kapitoly a za každou vysvetlivkou je uvedený zdroj citovaného textu.

1. Nikto nie je doma prorokom

Neexistuje žiaden archeologický dôkaz o existencii Ježiša Krista. Na druhej strane, takmer nikto zo súčasnej vedeckej komunity bádajúcej v biblických textoch a zaoberajúcej sa osobou Ježiša Krista, prípadne históriou Židov z obdobia na prelome letopočtov nespochybňuje reálnu existenciu osoby menom Ježiš Kristus. Lawrence Mykytiuk, docent vedeckej literatúry na univerzite Purdue (USA), autor článku v Biblickej archeologickej revue (angl. Biblical Archaeology Review) v roku 2015 o nebiblických dôkazoch o existencii Ježiša poznamenáva, že ani v časoch staroveku téma o jeho (ne) existencii neexistovala: „Židovskí rabíni, ktorí nemali Ježiša a jeho nasledovníkov radi, ho obviňovali z čarodejníctva a z toho, že viedol ľudí nesprávnou cestou, ale nikdy nepovedali, že neexistoval.“ Nemáme však žiadny fyzický alebo archeologický dôkaz o existencii Ježiša. „Nie je tam nič presvedčivé, nič také, čo by som ja očakával ako dôveryhodný dôkaz,“ hovorí Mykytiuk. „Prostí ľudia zvyčajne nezanechávajú archeologickú stopu.“

Zdroj: https://www.history.com/news/was-jesus-real-historical-evidence

„Realita je taká, že nemáme archeologické záznamy prakticky o nikom, kto žil v čase a na mieste Ježiša,“ hovorí profesor Bart D. Ehrman z Univerzity religióznych štúdií v Severnej Karolíne, autor knihy Existoval Ježiš? Historické fakty o Ježišovi z Nazareta. „Nedostatok dôkazov neznamená, že daná osoba v tom čase neexistovala. To znamená, že ona alebo on, tak ako 99,99% ostatnej populácie tej doby, nezanechalo žiadnu archeologickú stopu.“

Zdroj: https://www.history.com/news/was-jesus-real-historical-evidence

Inou pesničkou sú historické dokumenty, historické záznamy. Počas pár dekád Ježišovho života bol spomínaný židovskými aj rímskymi historikmi v dokumentoch, ktoré kolaborujú určité časti Nového Zákona, ktoré opisujú život a smrť Ježiša¹⁾. Avšak väčšina historikov sa zhoduje na tom, že reálne historicky overiteľné sú zdokumentované dve udalosti z jeho života: krst Jánom Krstiteľom a jeho smrť, ukrižovanie na kríži.

Prvé ucelené písomné záznamy, ktoré sa vo väčšej miere zaoberali životom Ježiša Krista vznikli až veľa rokov po jeho smrti a to písomnosti, ktoré tvoria Nový zákon a síce 4 evanjeliá - Evanjelium podľa Matúša (vzniklo v rokoch 80 – 90), Evanjelium podľa Marka (r. 65 – 73), Evanjelium podľa Lukáša (r. 80 – 90) a Evanjelium podľa Jána (r. 90 – 110). Ďalej je to kniha Skutky apoštolov (r. 80 – 90), nasleduje trinásť Pavlových listov (resp. 14 v širšom zmysle, r. 48 - 100) a sedem tzv. katolíckych listov (r. 54 – 110). Novú zmluvu uzatvára Apokalypsa čiže Zjavenie svätého Jána (približne rok 95).

Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nový zákon, voľne parafrázované, roky vzniku zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Dating_the_Bible

Všetko sú to však záznamy kresťanov a ako vraví profesor Ehrman: „Všetko sú to kresťanské dokumenty a samozrejme a pochopiteľne, sú predpojaté v tom, čo uvádzajú a preto musia byť vyhodnocované, prirodzene, veľmi kriticky, aby sme z nich mohli vyvodzovať historicky spoľahlivé informácie. Avšak ich podstatné tvrdenia o Ježišovi ako o historickej postave, o Židovi, o jeho nasledovníkoch, o jeho poprave na rozkaz rímského guvernéra Judei, Pontiusa Piláta, počas vlády cisára Tibériusa sú autenticky potvrdené neskoršími zdrojmi pracujúcimi v úplne nestrannom nastavení.“

Jednu z prvých, ne-biblických správ o Ježišovi napísal Flavius Josephus. Tento židovský historik žil v prvom storočí a podľa Ehrmana je „ďaleko najlepším zdrojom informácií o Palestíne prvého storočia.“ Josephus zmieňuje Ježiša dvakrát v diele „Jewish Antiquities“ (Židovský starovek), v rozsiahlej, 20-dielnej histórii Židov, ktorú napísal okolo roku 93.

¹⁾ Ukrižovanie a smrť Ježiša sa odohrali v prvom storočí v Judei, najpravdepodobnejšie v rokoch 30-33. Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Crucifixion_of_Jesus

Všetko sú to však záznamy kresťanov a ako vraví profesor Ehrman: „Všetko sú to kresťanské dokumenty a samozrejme a pochopiteľne, sú predpojaté v tom, čo uvádzajú a preto musia byť vyhodnocované, prirodzene, veľmi kriticky, aby sme z nich mohli vyvodzovať historicky spoľahlivé informácie. Avšak ich podstatné tvrdenia o Ježišovi ako o historickej postave, o Židovi, o jeho nasledovníkoch, o jeho poprave na rozkaz rímského guvernéra Judey, Pontiusa Piláta, počas vlády cisára Tibériusa sú autenticky potvrdené neskoršími zdrojmi pracujúcimi v úplne nestrannom nastavení.“

Jednu z prvých, ne-biblických správ o Ježišovi napísal Flavius Josephus. Tento židovský historik žil v prvom storočí a podľa Ehrmana je „ďaleko najlepším zdrojom informácií o Palestíne prvého storočia.“ Josephus zmieňuje Ježiša dvakrát v diele „Jewish Antiquities“ (Židovský starovek), v rozsiahlej, 20-dielnej histórii Židov, ktorú napísal okolo roku 93.

Predpokladá sa, že Josephus sa narodil pár rokov po ukrižovaní Ježiša, okolo roku 37. Bol vplyvný aristokrat a vojenský líder v Palestíne, ktorý slúžil ako veliteľ v Galilei počas prvej židovskej revolty proti Rímu v rokoch 66 až 70. Hoci Josephus nebol nasledovník Ježiša, avšak „nachádzal sa v prostredí a v čase, keď sa rozvíjalo rané kresťanstvo, takže poznal ľudí, ktorí videli a počuli Ježiša,“ hovorí Mykytiuk.

V jednej pasáži „Židovského staroveku“ opisuje nespravodlivú popravu, v ktorej Josephus identifikuje obeť menom Jakub ako „brata Ježiša, ktorého volajú Mesiáš.“ „Zatiaľčo zopár vedcov spochybňuje autenticitu tejto kratučkej poznámky,“ vraví Mykytiuk, „oveľa väčšiu pozornosť vyvolala Josephusova dlhšia pasáž, známa ako Testimonium Flavianum (Svedectvo Flavianuma), ktorá opisuje človeka, ´ktorý robil prekvapujúce skutky´ a bol Pilátom odsúdený na ukrižovanie.” Mykytiuk súhlasí s väčšinovým názorom vedcov, že kresťanskí prepisovatelia modifikovali určité časti textu, avšak neprerábali celé pasáže.

Ďalšia zmienka o Ježišovi sa vyskytla v „Annals of Imperial Rome“ (Kroniky rímskeho cisárstva), v histórii rímskeho cisárstva prvého storočia, napísanej rímskym senátorom a historikom Tacitusom okolo roku 116. V kronike vypálenia Ríma v roku 64, Tacitus spomína cisára Nera, ktorý falošne obvinil „osoby, ktoré sú bežne nazývané kresťanmi a ktoré boli nenávidené pre ohavnosti, ktoré páchali. Kristus, zakladateľ hnutia kresťanov, bol odsúdený na smrť Pontiusom Pilátom, správcom Judey za vlády Tiberiusa.“

„Ako rímsky historik, Tacitus nemal žiadne anti-kresťanské predsudky v jeho názoroch o prenasledovaní kresťanov Nerom,“ vraví Ehrman. „V prvom rade, Tacitus vraví, Nerove prenasledovanie je v zhode s tým, čo píše Nový Zákon: Ježiš bol popravený správcom Judei, Pontiusom Pilátom, za zločiny voči štátu a následne sa zrodilo náboženské hnutie jeho nasledovníkov – čiže Tacitus sa v zásade na všetko o čom píše pozerá z úplne iného uhľa pohľadu a síce ako rímsky autor, ktorý kresťanmi a ich poverami pohŕda.“

„Keď Tacitus písal historické texty a ak považoval danú informáciu za nie úplne hodnovernú, tak zvyčajne túto informáciu pre svojich čitateľov označil,“ vraví Mykytiuk, „aby osvedčil historickú hodnotu danej pasáže. Avšak v pasáži, v ktorej zmieňuje Krista, nie je žiadna taká značka, ktorá by avizovala potenciálnu chybu.“

Krátko predtým ako Tacitus napísal svoj text o Ježišovi, rímský vládca Pliny mladší písal cisárovi Trajanovi, že raní kresťania „spievali hymnusy Kristovi ako bohovi.“ Niektorí vedci tiež veria rímskemu historikovi Suetoniusovi, ktorý s odkazom na Ježiša poznamenal, že cisár Claudius vyhnal Židov z Ríma, pretože „vytvárali sústavne nepokoje štvaním proti Kristovi.“

Ehrman hovorí, že táto zbierka úryvkov z ne-kresťanských zdrojov nám asi nepodáva veľa informácií o živote Ježiša, „ale je užitočná pre uvedomenie si, že Ježiš bol známy tým historikom, ktorí mali dôvod sa o túto záležitosť zaujímať. Nikto si nemyslel, že bol vymyslený.“

Zdroj: https://www.history.com/news/was-jesus-real-historical-evidence

Zdroje o živote Ježiša

Existuje zopár referencií ohľadom Ježiša v rímskych a židovských zdrojoch prvého storočia. Dokumenty naznačujú, že počas prvých pár rokov po Ježišovej smrti Rimania vedeli, že niekto s menom Krestus (drobná gramatická chyba v slove Kristus) bol zodpovedný za nepokoje v židovskej komunite v Ríme (Suetonius „Život božského Klaudiusa“ 25.4). O dvadsať rokov neskôr, podľa Tacitusa, boli kresťania v Ríme natoľko významní, aby boli prenasledovaní Nerom a bolo známe, že boli oddaní Kristovi, ktorého Pilát popravil (Letopisy 15.44). Avšak tieto poznatky o Ježišovi boli závislé od poznania raného kresťanstva a neposkytujú nám nezávislé dôkazy o Ježišovi. Josephus sa písomne zmienil o Ježišovi (Starovek Židov 18.63ff) – tak, ako sa zmienil o Teudášovi, Egypťanovi a iných charizmatických lídroch (História židovských vojen 2.258-263, Starovek Židov 20.97-99, 167-172), avšak jeho dielo bolo výrazne revidované kresťanskými pisármi a Jozefusove originálne poznámky sú neidentifikovateľné.

Ďalej, nie všetky výroky a skutky v Synoptických Evanjeliách sú záznamy udalostí, ktoré Ježiš naozaj povedal a urobil. Prví kresťania verili, že Ježiš stále žije v nebi a tak sa mu prihovárali v modlitbe a on im niekedy odpovedal (2 Koriňtanom 12:8-9, resp. 1 Koriňtanom 2:13). Títo raní kresťania nerozlišovali medzi „historickým Ježišom“ a „nebeským Pánom“ tak striktne, ako to robí väčšina moderných ľudí a tak niektoré frázy vypočuté v modlitbách takmer určite skončili v Evanjeliách ako frázy vyslovené Ježišom počas jeho života.

Keďže originálny kontext Ježišových fráz a skutkov a aj tie časti Evanjelia, ktoré reálne vychádzajú z „historického“ Ježiša sú neznáme, tak existujú závažné prekážky v snahe o rekonštrukciu Ježiša ako historickej postavy. Z týchto dvoch prekážok je oveľa dôležitejší nedostatok priameho kontextu. Musíme pripustiť, že vo veľa bodoch, správnosť a odlišnosť v opise učenia a verejného pôsobenia Ježiša nevieme dosiahnuť.

Zdroj: https://www.britannica.com/biography/Jesus/The-context-of-Jesus-career

Takže zhrnuté a podčiarknuté: Ježiš Kristus ako reálna osoba určite existoval, aj keď je fakt, že prvých 116 rokov nášho letopočtu si ho dejiny, takpovediac mienkotvorné, čiže tie, ktoré zaznamenávali historici, kronikári a doboví influenceri, nevšímali. Zaznamenali ho len veľmi, veľmi okrajovo a vzhľadom na pomerne dlhý časový úsek, viac ako 80 rokov (obdobie približne od jeho ukrižovania do roku 116), aj veľmi málo. Podstatne viac sa mu samozrejme venovali jeho nasledovníci, z dnešného uhla pohľadu by sme povedali jeho veriaci, respektíve prví kresťania. Prečo je tomu tak? Prečo sa nezachoval žiadny písomný dobový záznam? Ako je možné, že človek, ktorý robil také neuveriteľné skutky, treba rovno povedať, zázraky, ostal v prvom, prípadne druhom storočí nepovšimnutý vtedajšími historikmi? Ako je možné, že človek, ktorý premenil vodu na víno, kráčal po hladine jazera, rozmnožil ryby a chlieb a nakŕmil nimi tisíce hladných pútnikov, človek, ktorý liečil chorých a dokonca kriesil mŕtvych, ostal úplne mimo oficiálnych dejín a nikto hodnoverný, žiadny renomovaný, dôveryhodný zdroj tieto skutky nezaznamenal? Veď ak by sa takýto človek (povedzme Jozef Kováč) objavil teraz, v našej dobe, povedzme na púti v Levoči a tam by pred davom 5.000 ľudí rozmnožil 5 chlebov a 2 ryby tak, že by sa nasýtil celý dav a následne by sa z chlebových odrobiniek, ktoré by zostali po konzumácii, naplnilo 5 plných košov, neviem si predstaviť, že by túto udalosť ďalších 30 rokov nikto nezaznamenal. Uvedomujem si, že dnes, v dobe vyspelej IT techniky, v dobe mobilov a médií, je samozrejmé, že by to hneď večer bolo v správach.

Ale Ježiš neurobil iba tento jeden zázrak, aj keď si osobne myslím, že aj tento jeden, ak by sa reálne stal, by určite stačil na to, aby sa nakoniec v nejakej kronike, v nejakom historickom zázname objavil. V mojom presvedčení ma drží fakt, že na tejto „chlebo-rybej akcii“ sa zúčastnilo ohromné množstvo ľudí, podľa evanjelistu Matúša až 5.000. Každý z nich musel byť z tohto zázraku neskutočne ohromený a každý z nich túto udalosť určite rozprával každému, koho stretol. Takýto druh správ sa šíri rýchlosťou blesku. Som presvedčený, že ak by sa reálne stala, tak určite by sa dostala aj do uší minimálne jednému kronikárovi, historikovi a zaznamenal by ju. Pripusťme teoreticky, že nie, že o tejto správe sa žiadny dobový kronikár nedozvedel a ak áno, tak jej vôbec neveril a tým pádom ju ani nezaznamenal. Vychádzajme z toho, že Ježiš a jeho apoštoli boli vo vyšších kruhoch tej doby považovaní za kočovných tulákov. Lenže Ježiš neurobil iba jeden zázrak, ale urobil ich množstvo, vrátane tých najneuveriteľnejších ako sú chodenie po vode a hlavne kriesenie mŕtvych! A tieto zázraky robil nie týždeň, či mesiac, ale približne 3 roky! To si naozaj z jeho kronikárskych súčasníkov nikto nevšimol a nezaznamenal? Či už v pozitívnom alebo v negatívnom duchu? Je neuveriteľné, že sa pri tak bombastických skutkoch, ktoré Ježiš konal pomerne dlhú dobu, nenašiel čo len jeden súdobý kronikár, historik, ktorý by tieto skutky zaznamenal aj keby to bolo vo vyslovene negatívnej verzii, napríklad „Pohybuje sa tu skupina tulákov, ktorých vedie istý Ježiš z Nazareta, o ktorom ľudia vravia, že koná zázraky. Údajne premenil vodu na víno, chodí po hladine, ba dokonca vraj lieči nevyliečiteľne chorých a kriesi mŕtvych.“ Pripusťme aj túto možnosť a síce, že 3 roky sa žiadny z Ježišových zázrakov nedostal do uší žiadneho súdobého kronikára, či historika a ak sa aj dostal, tak tieto správy jednoducho ignoroval. Ako však potom vysvetliť, že keď už nie kronikári, či historici, tak prečo takéto ohromujúce udalosti nezaznamenal žiaden laik, obyčajný človek z ľudu? Dá sa uveriť tomu, že tieto zázraky, ktoré na vlastné oči videlo tisíce ľudí, nikto z laickej verejnosti nezaznamenal? Určite to musel byť pre mnohých neskutočný zážitok, priam nadpozemský, ktorý mnohých ovplyvnil na celý život a napriek tomu sa nenašiel jeden jediný súčasník, ktorý by si povedal: „Môj Ty Bože, zažívam niečo, čo ľudstvo nikdy nezažilo a ani nikdy nezažije, to musím spísať, keď už nie na pamiatku pre budúce generácie, tak aspoň na pamiatku pre svojich potomkov?“ Áno, aj tu existuje protiargument, že v tom období bola gramotnosť veľmi, ale naozaj veľmi nízka, čítať a písať v tej dobe vedelo len približne 5 % ľudí. Na tento argument sú hneď dva protiargumenty: Po prvé, práve preto. Ľudská bytosť je v zásade ješitná a nebolo tomu určite inak ani pred 2.000 rokmi. Práve z tých gramotných 5 % by si v takýchto chvíľach nejeden povedal: „Tak toto musím zaznamenať, kto iný, ak nie ja? Kto iný má tú povinnosť zapísať tieto historické udalosti, keďže som jeden z mála kto vie písať?“ A po druhé, je minimálne čudné, že v tom období, keď Ježiš žil, keď sa jeho zázraky diali, sa naozaj nenašiel nik, kto by ich spísal a na druhej strane, s odstupom 30 až 170 rokov po Kristovom ukrižovaní sa zrazu vyrojil celý húf pisateľov Ježišovych skutkov, počnúc mnohými evanjelistami (cirkev v štvrtom storočí rozhodla, že v Novom zákone budú uverejnené iba 4 evanjeliá²⁾, listami Pavla (celkovo 14 listov), skutkami apoštolov (neznámi kresťanskí autori), 7 iných listov (znovu neznámi kresťanskí autori) a mnohí iní neznámi kresťanskí autori, ktorých diela sa však nestali súčasťou Nového zákona. Ako je toto možné? Ako je možné, že z Ježišových súputníkov nikto o ňom nenapísal ani čiarku, avšak s odstupom desiatok rokov sa zrazu objavilo toľko spisovateľov, hlásateľov Kristovho učenia? Zvyšila sa dramaticky gramotnosť? Nie, tých pár desiatok rokov nijakým zásadným spôsobom určite nezvýšilo hranicu 5 % gramotnosti a tým pádom nezvýšilo pravdepodobnosť vyššieho počtu spisovateľov. Čím to teda je? Odpoveď je veľmi prozaická: To, čo v čase života Ježiša neexistovalo sa jednoducho o 30 rokov neskôr objavilo a síce atraktivita jeho životného príbehu, zázraky, nadprirodzené schopnosti. Plynúcim časom sa jeho životný príbeh nabaľoval, nafukoval, na rovinu povedané prikrášľoval a preháňal až do tej miery, že už začal byť pre ľudí zaujímavý a hodný písomného zaznamenania. Nie je to nič nezvyčajné ani v dnešnej dobe, ale v tých časoch boli na to podmienky priam optimálne. Prakticky celý životný príbeh Ježiša Krista sa podával z generácie na generáciu výlučne ústnym podaním, takže je prirodzené, že rokmi vznikli úplne nové príbehy, vyslovene legendy, úplne odtrhnuté od Ježišovho reálneho života, avšak o to atraktívnejšie pre poslucháča. A keďže neexistovala možnosť overiť si reálnu výpovednú hodnotu takto nakumulovaného príbehu, porovnaním s dôveryhodným historickým záznamom, o to väčšia bola pravdepodobnosť uverenia v jeho nový životný príbeh.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_Gospels
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Gospel#Canonical_gospels: Matthew,_Mark,_Luke_and_John
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Synod_of_Hippo
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Councils_of_Carthage#Synod_of_397

²⁾ Štyri kanonické evanjeliá boli pravdepodobne napísané v rokoch 66 až 110. Všetky štyri boli anonymné (so súčasnými menami pridanými v druhom storočí), takmer určite žiadne z nich nebolo napísané očitým svedkom a všetky sú konečným produktom mnohých ústnych a písomných prenosov. Prvé bolo napísané Markovo evanjelium, s použitým rozličných zdrojov. Autori Matúš a Lukáš, obidvaja nezávisle použili Markovo evanjelium pre ich opis Ježišovej kariéry, pridajúc súbor výrokov nazývaných zdroj Q³⁾ a ďalšie dodatky unikátne pre každého z nich. Existuje takmer dokonalý konsenzus, že Jánovo evanjelium má svoj pôvod v hypotetickom Evanjeliu znamení (angl. Signs Gospel), o ktorom sa predpokladá, že kolovalo v rámci johanitskej komunity⁴⁾. Protirečenia a nezrovnalosti medzi prvými tromi a Jánovým sú také veľké, že je nemožné akceptovať obidva zdroje ako rovnako spoľahlivé.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Gospel

³⁾ Zdroj Q (tiež nazývaný Q dokument(y), Q evanjelium; z nemeckého Quelle, čo znamená „zdroj“) je hypotetická písomná zbierka primárne Ježišových výrokov. Q je súčasťou bežného textu nachádzajúceho sa v Matúšových a Lukášových evanjeliách, avšak nie v Markovom evanjeliu. Podľa tejto hypotézy, tento materiál pochádzal z ústnych evanjeliových tradícií ranej cirkvi.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Q_source

⁴⁾ Výraz johanitská komunita sa vzťahuje na starovekú kresťanskú komunitu, ktorá kládla veľký dôraz na učenie Ježiša a jeho apoštola Jána.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Johannine_community

Reálny život Ježiša Krista bol však určite oveľa prostejší, oveľa menej výnimočný. Najznámejšími autormi Ježišovho, povedzme životopisu, sú práve štyria evanjelisti Marek, Matúš, Lukáš a Ján, ktorí napísali svoje evanjeliá v rokoch 65 až 110, čiže približne 32 až 77 rokov po Ježišovej smrti. Práve evanjelisti patria k tým, ktorí spísali všetky tie neuveriteľné skutky tak, ako sa im po rokoch ústneho podania dostali do uší, ako príbeh človeka Bohom zoslaného na zem prostredníctvom Ducha Svätého a nepoškvrneného počatia Panny Márie, ako človeka konajúceho množstvo zázrakov, ktorý bol ukrižovaný a vystúpil na nebesia.

Ako opisujú miesto a dobu, v ktorej žil Ježiš Kristus historici a kronikári? Uvádzajú, že v časoch Ježišovho narodenia, kedy bola Judea pod nadvládou Ríma, tam bola veľká bieda a krajina, ktorá bola rozdelená na niekoľko nepriateľských území, bola na pokraji kolapsu. Množstvo kazateľov a takzvaných prorokov sa túlalo po krajine a priťahovali veľkú pozornosť. Krajinu spravoval rímsky prefekt Pontius Pilát. 

Ježiš sa ako tridsaťročný pridal k jednej takejto túlavej skupine avšak už onedlho začal kázať sám a vytvoril si vlastných nasledovníkov. Evanjelisti ich nazývali učeníkmi a uvádzajú, že boli dvanásti. Teda štyria oficiálni evanjelisti Nového zákona, ktorých schválila cirkev. Neoficiálny evanjelista Filip uvádza, že učeníkov bolo viac a boli medzi nimi aj ženy, napríklad Mária Magdaléna. V tej biede, ktorá panovala v Judei, navyše pod správou nenávideného Ríma, bolo prostredie pre rebelov ako stvorené. Je veľmi ľahké si predstaviť, že podobní samozvaní kazatelia boli medzi radovým obyvateľstvom veľmi populárni, hlavne pokiaľ naznačili čo i len štipku nepriateľstva voči Rímu a jeho zástupcom v Judei. Celý židovský národ očakával, že sa zjaví vodca, ktorý zvrhne nenávideného Piláta a rímsku nadvládu nad Judeou, zjednotí rozhádané židovské územia a vytvorí židovské kráľovstvo. Myslím si, že tento fakt bol jedným zo zásadných dôvodov, prečo boli potulní kazatelia veľmi populárni. Boli totiž miestni, vraveli rečou, ktorej každý rozumel, hebrejsky a nie nenávidenou latinčinou a hlavne prinášali nádej, že sa medzi nimi, týmito kvázi prorokmi, objaví nový potenciálny vládca Judei. Predpokladám, že Ježiš mal pokušenie splniť spoločenskú objednávku. Pokiaľ je pravdou, čo uvádza autor Evanjelia podľa Matúša, že pri jednom z jeho kázaní ho počúvalo až 5.000 ľudí, na tú dobu obrovské množstvo, tak tento úspech mu nesporne významným spôsobom zvýšil sebavedomie, možno až natoľko, že dúfal, žeby sa mohol stať zjednotiteľom a vodcom židovského národa, veď okrem spoločensko-politických okolností, tu bol aj silný náboženský efekt. Totiž Židia podľa ich viery, očakávali príchod Mesiáša (a stále očakávajú), ich spasiteľa, ktorý mal zostúpiť na Zem a zachrániť židovský národ. Ježiš možno naozaj dúfal, že sa za neho postavia davy a že vyvolá židovskú, protirímsku revoltu. Viem, je to čistá špekulácia, ale či takým spôsobom uvažoval, alebo nie, faktom zostáva, že samotní židia ho neprijali, čo je dosť zvláštne. Keď príklad Ježiša Krista aplikujeme na súčasnosť, tak je to až neuveriteľné. Jednoducho je fakt, že každý národ je na svojich výnimočných ľudí hrdý. Zoberme si ako príklad úspešných vedcov, lekárov, umelcov alebo športovcov. Pričom práve posledné dve odvetvia, umenie a šport, sú najvýstižnejšie príklady. Celý národ precitne, keď nejaký jeho zástupca začne byť úspešný v nejakom športe. Všetci sa k nemu hlásia, na zahraničných pobytoch používajú meno úspešného športovca ako svoju vizitku, ako predstavenie národa odkiaľ pochádzajú (prichádzajú), zrazu aj športová disciplína, o ktorej, keď to trochu preženiem, niektorí ani netušili, že existuje, je na vrchole záujmu občanov danej krajiny. A aby sme zostali v téme kresťanstvo, tak najrukolapnejší príklad je Ján Pavol II. Hrdosť Poliakov bola (a je) bezhraničná. Ako je teda možné, že Židia svojho rodáka Ježiša Krista neprijali? Veď predsa oni ho museli poznať najlepšie.... Nebude práve v tejto vete skrytá odpoveď? Evanjeliá boli napísané 30 plus rokov po Kristovom ukrižovaní. Je celkom dobre možné, že keď sa začali šíriť, tak občania Judey ho jednoducho nepoznali. Situácia, keď sa v tej dobe v Judei syn na Ježiša Krista pýta matky a tá mu odpovedá: „Synu, neviem, fakt som o ňom nepočula, pýtala som sa na to aj svojho otca, ktorý si toho veľa pamätá, ale tiež o ňom nič nevie,“ vyznieva na základe horeuvedeného veľmi pravdepodobne. Prípadne si viem veľmi dobre predstaviť aj reakciu staršieho občana Nazareta, prípadne Betlehemu: „Áno, počul som o ňom. Bol to jeden z tých potulných kazateľov, ale žeby konal zázraky? Tak o tom som naozaj nepočul.“

Iný príklad: Myslíte si, že keby Jozef Kováč na púti v Levoči v súčasnosti pred davom 5.000 ľudí rozmnožil 5 chlebov a 2 ryby tak, že by nimi nasýtil celý dav, že by ho kresťania neprijali ako božieho syna? Ak by k tomu pridal ďalšie zázraky, ktoré by konal pravidelne po dobu 3 rokov? Som presvedčený, že veľká časť populácie áno, napriek tomu, že žiadneho ďalšieho mesiáša kresťanská viera neočakáva. Prečo tak neurobili židia, ktorí navyše v období biedy a rímského útlaku, očakávali Mesiáša priam zúfalo? Príchod Mesiáša na svet je totiž jeden zo základných atribútov Tóry (Tóra = hebrejská biblia). A ako by asi dopadol Jozef Kováč, keby začal o sebe vyhlasovať, že je boží syn a pritom by žiadne zázraky nekonal, iba by sa túlal s tlupou tulákov po krajine? Chvalabohu pre neho, v dnešnej dobe by mu ukameňovanie a ani ukrižovanie nehrozilo. 

Malá odbočka:

Po deviatich dňoch dosiahol vrchol a zriadil na ňom tábor. Čakal zopár dní, aby umožnil svojim oddielom, ktoré prežili, zotaviť sa a zhromaždiť sa tým, ktoré zaostali. Počas tejto doby ich dobehlo veľa koní, ktoré spanikárili a ušli, niečo neočakávané, spolu s veľkým množstvom zvierat prevážajúcich výstroj, ktorú zhodili zo svojich chrbtov, avšak nasledovali trasu armády a dostali sa do tábora.

Teraz už prichádzala zima a prvý sneh sa usádzal na vrcholoch hôr. Hannibal si uvedomoval, že jeho muži sú demoralizovaní, tak v dôsledku utrpenia, ktoré prežili, ako aj z vyhliadok, ktoré ich očakávali.

A tak ich všetkých zvolal a pokúšal sa povzbudiť ich morálku. Mal iba jeden zdroj povzbudenia, a tým bol pohľad na Taliansko, jasne sa rozprestierajúce pod nimi. Leží tak blízko pod týmito horami, že ktokoľvek, kto sa uprene zahľadí, si dokáže predstaviť, že Alpy sa týčia nad Talianskom ako akropola nad jeho mestami. Poukázal im na pláne pozdĺž rieky Po a pripomenul im veľkú priazeň, ktorú k nim prechovávajú Galovia, ktorí tam žijú a súčasne im zdôraznil smer, kde leží Rím v spojitosti s ich súčasnou pozíciou. Týmto spôsobom ich dokázal do určitej miery povzbudiť.

Na ďalší deň spojil jeho vozňovú karavánu, zrušil tábor a začal zostupovať. Cesta bola taká úzka a zostup taký strmý; kvôli snehu nebolo možné vidieť, kam našľapujú; ak sa ktokoľvek odchýlil z cesty alebo stratil rovnováhu, tak padol z výšky a čakala ho istá smrť. Napriek tomu, muži znášali tieto skúšky stoicky, pretože teraz už boli veľmi dobre zvyknutí na také utrpenia.

Avšak potom dorazili na miesto, ktoré bolo také úzke, že napredovať bolo pre slonov a zvieratá prevážajúce výstroj úplne nemožné. Pred nejakým časom tam bol zosuv pôdy cez takmer 270 metrov (z gréčtiny: ´takmer tri hemi-stadia´) svahu hory a toto bolo ešte zhoršené druhým, nedávnejším zosuvom. Konfrontovaní s týmto, armáda začala byť znovu úplne skľúčená a demoralizovaná. Najskôr Hannibal zamýšľal urobiť si cestu okolo tejto prekážky obchádzkou, ale potom čerstvo napadaný sneh znemožnil pohyb a tak opustil tento nápad.

Situácia bola teraz veľmi zvláštna, ak nie takmer unikátna. Čerstvo napadaný tohtoročný sneh sa usadil na tom z minulého roku, ktorý zostal zmrznutý od minulej zimy. Mali šťastie, že povrchová vrstva sa ľahko lámala, pretože bola čerstvo napadnutá a veľmi mäkká, a zatiaľ nebola hlboká. Takže keď vojaci na ňu stúpili, rýchlo prerazili jej povrch a narazili na zamrznutý sneh pod ňou. Ten bol teraz pevný ľad a tak sa cezeň neprebárali, ale sa šmýkali ďalej a ďalej dolu, jedna noha za druhou, presne tak ako keď sa niekto na zemi pokúša kráčať po bahnistom povrchu.

Výsledkom bolo, že Hannibal sa vzdal nádeje na možnosť postupu a založil tábor pozdĺž hrebeňa, odhrňúc všetok sneh z tohto miesta. Potom rozkázal vojakom znovu vybudovať základy cesty popri svahu, čo oni urobili, vynaloženým ohromne namáhavého úsilia. Napriek tomu, za jeden deň vytvorili dostatočnú cestičku pre kone a zvieratá vezúce výstroj, takže on ich okamžite previedol a založil ďalší tábor na území bez snehu a zvieratá pustil sa pásť. Potom rozkázal Numidiánom, aby pracovali na zmeny na vybudovaní cesty, takže po troch dňoch agonickej práce dostal aj slonov na druhú stranu, aj keď hlad zredukoval ich počty na žalostnú úroveň.  

Hannibal teraz zhromaždil celú svoju armádu a pokračoval v zostupe. Tri dni potom, ako opustil práve spomínané strmé územia, dosiahol roviny.

Jeho strata vojakov, ako výsledok akcií nepriateľa, prekračovania riek a vo všeobecnosti počas celej expedície, bola veľmi vážna; strata mužov z dôvodu divokého terénu spojeného s prechodom vysoko položených priesmykov, nebola o nič menšia, zatiaľčo strata koní a zvierat prevážajúcich výstroj bola dokonca ešte väčšia. Nakoniec celá cesta z Nového Kartága (v Španielsku) trvala 5 mesiacov, prechod Álp 15 dní. A teraz prišiel odvážne dolu na pláne doliny Po a na územie kmeňa Insubres.

Jeho ozbrojené sily, ktoré prežili, mali 12.000 afrických a 8.000 španielskych peších vojakov, spolu s maximálne približne 6.000 vojakmi jazdectva. On sám to potvrdil na stĺpe v Lacinium, na ktorom je vpísaná štatistika jeho ozbrojených síl.

Zdroj: https://www.johndclare.net/AncientHistory/Hannibal_Sources3.html

Hore uvedený úryvok, opisujúci prechod Álp Hannibalovými vojskami, ktorý sa uskutočnil v roku 218 pred Kristom, pochádza z pera historika Polybiusa (narodený približne v roku 200 – zomrel približne v roku 118 pred Kristom). Je to úryvok z jeho knihy číslo 3. Celé toto jeho súborné dielo zaoberajúce sa rímskou históriou sa volá Dejiny (angl. Histories) a obsahuje niekoľko kníh, z ktorých sa kompletne zachovali knihy číslo 1 až 5 a väčšia časť knihy číslo 6. Z ostatných kníh sa zachovali iba fragmenty. Okrem toho je Polybius autorom životopisu gréckeho politika Philopoimena (angl. Philopoemen) a rozsiahleho traktátu Taktiky (angl. Tactics), v ktorom detailne rozoberá rímske a grécke vojenské taktiky. Historika Polybiusa tu zmieňujem ako paralelu k historikovi Josephusovi, respektíve k akémukoľvek inému historikovi z obdobia života Ježiša Krista alebo z obdobia po jeho smrti. Zmieňujem ho ako príklad, pre prípad pochybností, že v tom období históriografia ako taká ešte neexistovala. Existovala nielen v tom čase, ale dokonca už 200 rokov predtým. Mimochodom, fascinujú ma tieto údaje o písomných historických záznamoch z obdobia pred 2.000 rokmi vzhľadom na skutočnosť, že nám, Slovanom, priniesli písmo Cyril a Metod až v deviatom storočí.

Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Polybius, voľne parafrázovanél

2. Nedostatky ústneho podania – snehová guľa.

„V tomto dome koncertoval v roku 1762 ako šesťročný Wolfang Amadeus Mozart,“ oznamuje tabuľa na budove na Ventúrskej ulici v historickom centre mesta.

Turisti sa pred ňou zastavujú a fotia, sprievodcovia vysvetľujú, ako malý Mozart prišiel kedysi hrať do Prešporka. Mramorová tabuľa na pôvodnom Pálffyovskom paláci, ktorý má základy už zo stredoveku, je lákadlom už desaťročia, za komunizmu ju dokonca vyhlásili za kultúrnu pamiatku.

„My však nemáme žiadny dôkaz, že Mozart v Prešporku niekedy hral a už vôbec nie, že v tomto dome,“ hovorí bratislavský historik Štefan Holčík z Múzea mesta Bratislavy. 

Je to len legenda, ktorá funguje rovnako v Bratislave ako v ktoromkoľvek inom meste na svete, kde chcú cestovné kancelárie a sprievodcovia ohúriť klientov a vôbec im neprekáža, že ich senzácie stoja na vymyslených argumentoch.

Možno máte doma aj vy fotografiu, kde stojíte pod slávnym balkónom, pri dverách, pri dome alebo pri náhrobku, ktorý je stopercentne autentický. Až na to, že nie je.

O domnelom Mozartovom koncerte v Prešporku sa v minulosti vôbec nehovorilo, prišiel s ním až po druhej svetovej vojne český muzikológ a normalizačný poslanec Zdenko Nováček, ktorý pôsobil v Bratislave a na základe nepodložených údajov presadil u súdruhov osadenie pamätnej tabule. Zázračné dieťa tu vraj hralo v decembri roku 1792. 

Mozartov otec v Prešporku naozaj bol v inkriminovanom čase, podľa historika je však málo pravdepodobné, žeby jeho syn odohral koncert týždeň pred Vianocami, v adventnom čase.

„Mozartov otec v liste spomína svoju návštevu Prešporka, keď tu kupoval voz aj koňa a musel čakať na prechod cez zamrznutú Moravu do Viedne, čo bola 12-hodinová cesta v treskúcej zime. Ak by toto malo podstúpiť malé dieťa, vážne by mu hrozil zápal pľúc a ťažko by to riskoval akýkoľvek rodič,“ vysvetľuje Štefan Holčík.

„Predovšetkým však niet žiadneho historického dokladu či zmienky v archívoch šľachtických rodín, že sa tu odohral koncert, na ktorom hral malý Mozart. Navyše, budova na Ventúrskej ulici nebola zďaleka jediným palácom Pálffyovcov v meste, naopak, v Bratislave žilo hneď niekoľko členov tejto šľachtickej rodiny a každý mal svoje sídlo, pričom my ani nemáme žiadny doklad, prečo by mal Mozart hrať práve u Pálffyovcov. Informácia na tabuli je jednoznačne nepravdivá.“

Toľko doslovný prepis z článku Petra Gettinga z augusta 2019 v denníku SME s názvom „Nie je žiaden balkón lásky ani prešporský Robinson“ s príznačným podtitulom „Na akých turistoch sa dá najlepšie zarobiť? Na tých, čo milujú vymyslené atrakcie.“ Voľne parafrázované, tento podtitul sedí dokonale do tejto knihy, samozrejme oblasť turizmu treba modifikovať na oblasť náboženstva alebo dokonca všeobecne na ľudstvo ako také. Uvádzam ho ako jeden z príkladov ako sa rodia legendy. 

Ďalší príklad z článku Petra Gettinga:

Podobne je to s takzvaným prešporským Robinsonom. Aj tu chýba akýkoľvek doklad, že ide o historický fakt a nie výmysel.

Skvostný náhrobok Karla Jettinga môžete nájsť na Ondrejskom cintoríne. Zobrazuje plachetnicu, ktorá odkazuje na život dobrodruha, čo sa vraj plavil po viacerých moriach, stroskotal a napokon spísal napínavé pamäti.

Problém nastáva už v tom, že náhrobok tu osadili až dávno po Jettingovej domnelej smrti, uprostred 19. storočia, na úplne symbolickom mieste. Neleží teda pod ním žiadny cestovateľ, ba ten zrejme ani vôbec neexistoval. Priezvisko Jetting sa totiž nenachádza v žiadnej z mestských matrík, nikto s takým menom sa tu nenarodil a ani nezomrel, ba meno sa podľa Holčíka v Prešporku vôbec nevyskytovalo.

Podozrivý je aj jeho cestopis, v ktorom sa nájde viacero faktografických chýb. Robinsonády, teda príbehy o moreplavcoch a ich stroskotaní, boli vtedy módne asi ako dnešné severské kriminálky. Tak ako dnes stačí na úspech podpísať detektívku pseudonymom znejúcim švédsky, vtedy sa vyrojilo množstvo napodobnovateľov príbehu Robinsona Crusoe od anglického spisovateľa Daniela Defoea. Romantický pátos stál za vybudovaním legendy, ktorá nemá žiadnu podporu v historických dokumentoch.

Podobným prípadom je aj návšteva Prešporku ruským cárom Petrom prvým na konci 17. storočia. Na počesť tejto udalosti osadil na budovu Slovenského národného múzea pamätnú tabuľu samotný ruský minister kultúry a na pozvánke na slávnostný akt uviedli text, že návšteva Petra prvého v Prešporku sa konala za účelom „oboznámenia sa s lodnou dopravou na Dunaji a majstrovstvom slovenských staviteľov riečnych lodí.“ Chyba lávky, ako uvádza historik Holčík, je v tom, že vo vtedajšom Prešporku slovenskí stavitelia lodí jednoducho neexistovali, takzvaná dunajská flotila pozostávala z lacných riečnych lodí a pltí, ktoré sa dokázali plaviť iba dolu prúdom a v cieli plavby sa rozoberali na drevo. Tu už len treba doplniť, že komisia hlavného mesta pre pamätníky odporučila tabuľu neosádzať.

Zdroj: https://plus.sme.sk/c/22200771/nie-je-ziaden-balkon-lasky-ani-presporsky-robinson-len-naivni-turisti-ktori-platia.html

Iný príklad z USA. Pomôžem si znovu citátom z denníka Sme, konkrétne z článku Soni Jánošovej „Vlastnili ju štyria otrokári. Poslednému utiekla a stala sa slávnou rečníčkou.“ z júla 2020.

Bol máj roku 1851 a v meste Akron v štáte Ohio sa odohrával kongres Dohovoru o ženských právach. Na pódium vystúpila Sojourner Truthová, vysoká černoška a hlbokým hlasom predniesla ostré vety.

"Orala som, sadila a zaháňala do chlieva a žiadny chlap sa mi v tom nevyrovnal. A nie som vari žena? Dokázala som pracovať tak ako oni a zjesť to, čo oni - keď teda bolo čo jesť - a tak ako oni som znášala aj údery biča. A nie som vari žena? Porodila som trinásť deciek a všetky som ich videla predávať do otroctva a potom, keď som nad nimi plakala, nepočul ma nikto, len Ježiš. A nie som vari žena?"

Zdroj: https://zena.sme.sk/c/22446628/vlastnili-ju-styria-otrokari-poslednemu-utiekla-a-stala-sa-slavnou-recnickou.html

Ako sa v tomto prípade prejavil efekt snehovej gule, pričom na to stačilo iba dvanásť rokov? Totiž presne po toľkých rokoch bol uvedený prejav Sojourner Truthovej zverejnený bojovníčkou za ľudské práva Frances Dana Barker Gage.

Nezrovnalosti:

1. Gagová publikovala "prepis" reči v silnom južanskom dialekte, a to i napriek tomu, že Truthová sa narodila a vyrastala v štáte New York a do svojich deviatich rokov hovorila iba po holandsky. 
2. Celkom dokázateľne mala iba päť detí.
3. Nie všetky z nich skončili v otroctve.
4. Prejav Ain't I a Woman?, ktorý predniesla na ženskom kongrese štátu Ohio pôvodne nemal názov. Fráza "Ain't I a Woman?" čiže A nie som vari žena sa odvoláva na inú, v tom čase veľmi často používanú vetu A nie som vari človek a brat?, ktorou bojovníci proti rasizmu a otrokárstvu poukazovali na rovnosť medzi všetkými ľuďmi. 
   Zaujímavosťou však je, že v pôvodnej verzii uverejnenej v novinách bezprostredne po kongrese, sa táto opakujúca sa formulka nenachádza.
   Objavila sa až vo výbušnejšej verzii uverejnenej v roku 1863 a práve tá sa stala historickou normou, ktorá k ľuďom prehovára dodnes.

Zdroj: https://zena.sme.sk/c/22446628/vlastnili-ju-styria-otrokari-poslednemu-utiekla-a-stala-sa-slavnou-recnickou.html

Na to, aby sa snehová guľa nabalila o štyri uvedené nezrovnalosti stačilo dvanásť rokov a teraz nie je podstatné kto sa na nich akým spôsobom podieľal. Nezáleží na tom, čo nabalila Barker Gage, čo pôvodná novinová verzia uverejnená ihneď po jej prejave a čo pridala už priamo do svojho prejavu samotná Truthová. Samozrejme, historikom na tom určite záleží, ale z dôvodu, pre ktorý uvádzam tento príklad ja, je to úplne jedno. Mne ide o názornú praktickú ukážku snehovej gule, ktorá sa reálne stala a ktorá je v dnešnej dobe pomerne ľahko vystopovateľná a overiteľná. Som si istý, že podobných prípadov nabaľovania sa sú plné ľudské dejiny, takých prípadov určite nie sú desiatky a ani stovky, ale sa rátajú na tisíce. Historici by vedeli rozprávať. Potom si je ľahké predstaviť, že pred takmer 2000 rokmi sa na život a skutky Ježiša Krista za viac ako 30 rokov od jeho smrti, nabalilo množstvo neoverených, neoveriteľných a neuveriteľných príbehov, ktoré vychádzali výlučne z ústneho podania, pričom vtedy neexistovala absolútne žiadna možnosť ich vierohodného overenia porovnaním s historickými záznamami.

Navyše tu hrá rolu, a v prípade ústneho podania si myslím rolu významnú, subjektívny faktor sprostredkovateľa danej informácie. Berúc do úvahy tento faktor, tak vo výsledku je informácia, trúfam si povedať, na sto percent skreslená. Jednoducho to vychádza z ľudskej prirodzenosti, zo snahy zaujať, presvedčiť o danej informácii (udalosti), ktorej ja verím, aj môjho poslucháča, podporiť túto informáciu, ktorú podávam, čo najvierohodnejším a najpresvedčivejším „faktom.“ S týmto sa stretávame na dennej báze a som si istý, že v tomto smere nebola ľudská prirodzenosť nikdy iná. Na túto tému bolo publikovaných množstvo prieskumov na tému „koľkokrát denne klameme.“ Príklad: V apríli 2022 som si v bratislavskej kaviarni vypočul rozhovor dvoch pánov na aktuálnu tému vojny na Ukrajine. V rámci debaty, v ktorej pán, ktorý mal celý čas hlavné slovo, povedal: „Rozprával som sa s takým expertom na prevraty, ktorý mi povedal, že Putin......“ Aj vás zaujalo spojenie „expert na prevraty?“ Samozrejme, že taká pozícia, minimálne na Slovensku, neexistuje, ale autor tejto vety chcel jednoducho dodať svojej informácii čo najväčšiu vierohodnosť. 

Chcem veriť.

No a potom je tu efekt „chcem veriť.“ A ten je pravdepodobne najzásadnejší. Moderná internetová doba nás naučila, že ľudia majú vo všeobecnosti tendenciu vyhľadávať informácie, ku ktorým inklinujú, informácie, ktoré ich utvrdia v názore, ktorý už tak, či tak majú a ak aj narazia na opačný názor, informáciu odporujúcu ich očakávaniam, tak ju vo väčšine prípadov rýchlo opustia a pátrajú po dátach, ktoré ich utvrdia v ich názore, v tom, „čomu chcú veriť.“ Ľudia mali od nepamäti silný sklon, a teraz sa ospravedlňujem za použitý výraz, k bulvarizácii, sklony veriť, a ak nie veriť, tak minimálne sa zaujímať, o výnimočné, mimoriadne situácie, javy, deje,.... Čím bulvárnejšie, fantastickejšie, tým atraktívnejšie. A keď sa fenomén „chcem veriť“ skombinuje s konkrétnou udalosťou, tak sa dejú „zázraky.“ Príklad: 21. augusta 1968 obsadili vojská piatich armád Varšavskej zmluvy Československo. Český novinár a spisovateľ Petr Chudožilov sa v tom čase nachádzal v zahraničí, v Jeruzaleme. Takto opisuje, aké správy sa k nim v tom čase z Československa dostávali:

„V Jeruzaleme sme počas jazdy autobusom 21. augusta dostávali jednu ranu za druhou. Rádio hlásilo, že v Plzni na námestí Rusi na výstrahu popravili študentov, ďalej sme počuli, že spisovateľ Bohumil Hrabal spáchal na protest proti okupácii samovraždu, o chvíľku sa k nemu pridal aj prezident Svoboda. Niekto dúfal, že príslušník hradnej stráže zlezie z tej dosky, na ktorej stojí v nepretržitom pozore, a začne to sypať na okupantov. Na tie skutočné správy sa skrátka nabaľovalo to, čomu sa hovorí informačný šum. Veľa ľudí vtedy plakalo a neboli to iba dievčatá. Plakal som tiež.“

Zdroj: článok „Investigatívna žurnalistika pred polstoročím: Petr Chudožilov odkrýval prvú kauzu Pražskej jari,“ autor Vladimír Šnídl, december 2020, https://dennikn.sk/2131537/investigativna-zurnalistika-pred-polstorocim-petr-chudozilov-odkryval-prvu-kauzu-prazskej-jari-rozhovor/?ref=tit

Nič z toho, samozrejme, nebola pravda. Avšak je to príklad toho, ako funguje efekt „chcem veriť,“ a to prakticky okamžite. Ako ukazuje tento príklad, vo vypätých, zlomových životných situáciách, netreba roky, mesiace, dni, ani hodiny. V takýchto prípadoch funguje efekt „chcem veriť“ prakticky okamžite, v priamom prenose.

Evanjelista Lukáš, respektíve autor, ktorý Lukášovo evanjelium napísal, začína svoje evanjelium takto:

Drahý priateľ,
veľa ľudí sa pokúšalo napísať o týchto veciach, ktoré sa tu stali. Napísali, čo ľudia videli Ježiša urobiť. Napísali, čo Ježiš povedal. Oni povedali správu o Ježišovi. Ja som starostlivo študoval tieto veci. Myslím si, že by som ich mal pre vás napísať. Chcem, aby ste vedeli celú pravdu o tom, čo vám bolo povedané o Ježišovi. Lukáš 1:1-4 (Evanjelium podľa Lukáša bolo napísané v rokoch 80-90)

Čo znamená autorova veta „Chcem, aby ste vedeli celú pravdu o tom, čo vám bolo povedané o Ježišovi“? Z kontextu jeho úvodného textu vyplýva, že nie je spokojný s tým, čo mnohí pred ním napísali a snaží sa o spísanie „celej pravdy.“ Znamená to, že Lukáš, respektíve autor Lukášovho evanjelia, mal nové, doplňujúce informácie, príbehy, citáty, ktoré v textoch, ktoré boli dovtedy napísané, chýbali? S veľkou pravdepodobnosťou áno.

Spôsob, akým sa pravdepodobne príbeh o Ježišovi postupom času vytváral a motivácie, ktoré k tomu autorov nových evanjeliových príbehov viedli, nám napovedá dolu uvedený úryvok z televízneho dokumentu „Judea a Rím: Fatálny konflikt“ televízie Viasat History.

“Matúšovo evanjelium zmieňuje masaker neviniatok. Keď Herodes počuje, že sa narodil nový kráľ v Betleheme, tak rozkáže zabiť všetky bábätká mužského rodu v tejto oblasti.“ (profesorka Helen Bond, Univerzita Edinburgh, v televíznom dokumente Viasat History „Judea a Rím: Fatálny konflikt“ ) 

„Myslím si, že pre evanjeliového autora Matúša to bolo prirodzené, pripísať tento masaker neviniatok Herodesovi, pretože on bol vhodným kandidátom, ktorý sa tak veľmi obával o svoje postavenie, že takýmto spôsobom zabíjal svojich súperov, avšak je to tak, že Josephus o tom nič nehovorí.“ (profesor Steve Mason, Univerzita Groningen, v televíznom dokumente Viasat History „Judea a Rím: Fatálny konflikt“ )

„A toto je celkom dôležité, pretože Josephus podáva veľmi úplný opis konca Herodesovej vlády a je veľmi horlivý vyrozprávať nám akékoľvek príbehy o Herodosových zverstvách, takže sa zdá, že to, čo sa deje v Matúšovom príbehu je to, že autor chce zloducha, Matúš chce vytvoriť Ježiša určitým spôsobom ako druhého Mojžiša, takže tým istým spôsobom ako bol prvý Mojžiš ohrozovaný zlým faraónom, pre Matúša hrá Herodes takú istú úlohu, on je ten typický zlý zloduch. A samozrejme, ľudia tomu veria, že to bola udalosť takého rázu, ktorú Herodes mohol urobiť.“ (profesorka Helen Bond, Univerzita Edinburgh, v televíznom dokumente Viasat History „Judea a Rím: Fatálny konflikt“ )

Myslím si, že ľudia neboli iní pred sto, dvesto, tisíc a ani pred dvetisíc rokmi. Príbeh, ktorý sa podával ústnym podaním celé desaťročia, medzi tisícmi ľudí, vyzeral na svojom konci určite inak ako na začiatku. Vychádzajuc z hore uvedených príkladov, tak aj keby deväť prerozprávačov príbehov o Ježišovi boli čistí pragmatici a detailisti, zásadne sa držiaci iba faktov, tak pri príbehu, ktorý prešiel tisíckami úst a uší, naozaj stačí jeden z desiatich, ktorý do príbehu niečo pridá a vo finále dostaneme úplne iný produkt. 

Na záver tejto kapitoly už len dodám, že v roku 2020 zverejnila mimovládna organizácia Globsec prieskum, podľa ktorého je v priemere 56% oslovených ľudí zo Slovenska náchylných veriť nejakému tvrdeniu, ktoré v sebe zahŕňa konšpiráciu, či klamstvo.

3. Bart Ehrman: Ježiš a skryté nezrovnalosti Evanjelií

Bart Ehrman, autor viac ako tuctu kníh vrátane Misquoting Jesus (Nesprávne citácie Ježiša) a God´s Problem (Boží problém).

Vedec, zameraný na šúdium Biblie, Bart Ehrman, začal svoje štúdium na Moody Bible Institute (Inštitút Moodyho Biblie) v Chicagu. Pôvodne evanjelický kresťan, Ehrman veril, že Biblia bola doslovným prepisom slova Božieho. Avšak neskôr, ako študent Princeton Theological Seminary (Teologický seminár v Princentone), začal Ehrman čítať Bibliu viac z pohľadu historika a začal analyzovať rozpory v Evanjeliách.

Ehrman, autor knihy „Jesus, Interrupted: Revealing the Hidden Contradictions in the Bible (and Why We Don't Know About Them)“ (Skok do reči Ježišovi: Odhalenie skrytých nezrovnalostí v Biblii (a prečo o nich nevieme)), rozpráva Terry Grossovi, že on osobne odrádza čitateľov od prístupu systémom „zomlieť štyri Evanjeliá do jedného veľkého Evanjelia a myslieť si, že tým pádom sme sa dopracovali ku skutočnému poznaniu, k pochopeniu Evanjelií.“

„Keď Matúš písal, on to nemyslel v duchu ´píšem to pre niekoho´....neinterpretoval svoje Evanjelium vo svetle niečoho, čo nejaký iný autor už povedal (napísal). On mal svoj vlastný odkaz,“ hovorí Ehrman. 

Aby ilustroval rozdiely medzi Evanjeliami, Ehrman ponúka protichodné vyjadrenia Ježiša, keď rozpráva o sebe. V knihe Jánovej, Ježiš rozpráva o sebe a proklamuje kto je, vyjadrením „Som chlieb života.“ Zatiaľčo v Markovi Ježiš vyučuje v zásade iba o prichádzajúcom kráľovstve a takmer vôbec nezmieňuje priamo seba. Tieto rozdiely nám ponúkajú kľúč do pohľadu autorov a do doby, v ktorej písali svoje vlastné Evanjeliá, uvádza Ehrman.

„V Markovom Evanjeliu Ježiš nemá záujem vyučovať o sebe. Avšak keď čítate Jánovo Evanjelium, tak prakticky jediná vec o ktorej Ježiš rozpráva je, kto je on, aká je jeho identita, odkiaľ pochádza,“ vraví Ehrman. „Toto je úplne niečo iné ako to, čo nájdete v Markovi alebo v Matúšovi a Lukášovi. A z hľadiska histórie to vytvára veľa rôznych problémov, pretože ak historický Ježiš naozaj chodil po krajine a rozprával, že je Boh, tak je len veľmi ťažko uveriť, že Matúš, Marek a Lukáš túto časť vynechali, akoby táto časť nebola dosť dôležitá na to, aby sa o nej zmienili. Ale je to fakt, oni sa o nej nezmieňujú. Takže tento pohľad o Ježišovom božstve, zmieňovanom jeho vlastnými ústami, sa nachádza iba v poslednom Evanjeliu, v Jánovom Evanjeliu.“

Ehrman vyučuje na Univerzite Severná Karolína v Chapel Hill (the University of North Carolina at Chapel Hill). 

Interview bolo pôvodne vysielané 4. marca 2009.

Úryvok z knihy Skok do reči Ježišovi

Kapitola 4

Študenti, ktorí sa zúčastnia kurzu Biblie na fakultnej úrovni prvýkrát, sú často prekvapení, že nevieme, kto napísal väčšinu kníh Nového Zákona. Ako je to možné? Nemajú predsa všetky tieto knihy mená autorov uvedené na konci? Marek, Matúš, Lukáš, Ján, listy Pavla prvý a druhý Petrov list a prvý, druhý a tretí Jánov list? Ako je možné, že nesprávne mená sú uvedené na konci kníh vo Svätom písme? Nie je toto Slovo Božie? Ak niekto napísal knihu tvrdiac, že ju napísal Pavol a pritom vedel veľmi dobre, že on Pavol nie je – nie je to lož? Môže Sväté Písmo obsahovať lži? 

Keď som prišiel do seminára, bol som v plnej zbroji a pripravený na útok na moju vieru liberálnymi biblickými vedcami, ktorí budú trvať na podobných bláznivých nápadoch. Kedže som bol vyškolený v konzervatívnych kruhoch, tak som vedel, že takéto názory boli úplne bežné na mieste ako je Teologický seminár v Princetone. Ale čo oni vedeli? Partia liberálov.

Postupom času mi prišlo úplne šokujúce ako málo skutočných dôkazov existuje o tradične pripisovanom autorstve, ktoré som ja považoval za garantované a naopak, ako veľa reálnych dôkazov existuje, že tieto udávané autorstvá sú nesprávne. Ukázalo sa, že títo liberáli mali naozaj čo povedať a mali dôkazy, ktoré to dokazovali; jednoducho neboli to len obete deštrukčného zbožného želania. Existovali knihy, ako napríklad Evanjeliá, ktoré boli napísané neznámym autorom a iba neskôr bolo ich autorstvo pripísané určitým autorom, ktorí ich pravdepodobne nenapísali (apoštoli a priatelia apoštolov). Iné knihy boli napísané autormi, ktorí sa bez problémov vydávali za niekoho, kým neboli.

V tejto kapitole by som chcel vysvetliť aké dôkazy o tom máme.

Kto napísal Evanjeliá?

Hoci evidentne toto nie je tá vec, ktorú by kňazi bežne hovorili svojim farníkom, už viac ako storočie existuje medzi vedcami široká zhoda, že veľa kníh Nového Zákona nebolo napísaných tými autormi, ktorých mená sú ako autori uvedené. Takže, ak je to tak, kto ich teda napísal?

Predbežné bádania: Evanjeliá ako rozprávania očitých svedkov

Ako sme práve mali možnosť vidieť, Evanjeliá sú plné nezrovnalostí, veľkých a malých. Prečo existuje tak veľa rozdielov medzi štyrmi Evanjeliami? Tieto knihy sa volajú Matúš, Marek, Lukáš a Ján, pretože tradičnou úvahou bolo, že boli napísané Matúšom, učeníkom, ktorý bol výbercom daní, Jánom, „milovaným učeníkom,“ o ktorom sa zmieňuje štvrté Evanjelium, Marekom, asistentom učeníka Petra a Lukášom, ktorý sprevádzal na cestách Pavla. Tento tradičný pohľad je spätne vystopovateľný zhruba do storočia po tom, ako boli tieto knihy napísané. 

Avšak ak Matúšovo a Jánovo Evanjelium boli napísané súdobými učeníkmi Ježiša, prečo sú potom tak veľmi odlišné, z veľa uhlov pohľadu? Prečo obsahujú tak veľa nezrovnalostí? Prečo majú tak výrazne rozdielny pohľad na to, kto bol Ježiš? V Matúšovi sa Ježiš stáva človekom počatím, respektíve narodením prostredníctvom panny, v Jánovi je Ježiš zosobnením Božieho Slova, ktoré bolo s Bohom na začiatku a prostredníctvom ktorého bol stvorený svet. V Matúšovi nie je jediné slovo o tom, že Ježiš je Boh, v Jánovi je to presne to, čo Ježiš je, Ježiš je Boh. V Matúšovi Ježiš vyučuje o prichádzajúcom Božom kráľovstve a takmer nikdy nerozpráva o sebe (a už vôbec nie o svojom božstve), v Jánovi Ježiš učí takmer výlučne o sebe, špeciálne o svojom božskom pôvode. V Matúšovi Ježiš odmieta konať zázraky preto, aby dokázal svoju identitu, v Jánovi je toto prakticky jediný dôvod, prečo koná zázraky. 

Mali dvaja súdobí nasledovníci Ježiša naozaj tak radikálne odlišné vnímanie toho, kým bol? Je to možné. Dvaja ľudia, ktorí pracovali v administratíve Georga W. Busha mohli mať radikálne odlišné pohľady na neho (aj keď osobne pochybujem, že ktokoľvek by ho nazýval božským). Tento fakt prináša dôležitý metodologický bod, ktorý chcem zdôrazniť predtým, ako budeme rozoberať autorstvo Evanjelií. 

Prečo sa v konečnom dôsledku zažil tradičný pohľad, že tieto knihy boli napísané apoštolmi a ich spoločníkmi? Čiastočne to bolo preto, aby presvedčili čitateľa, že boli napísané očitými svedkami a spoločníkmi očitých svedkov. Očitý svedok môže byť dôveryhodnejší v opise pravdy, ktorá sa v skutočnosti udiala počas Ježišovho života. Avšak realita je taká, že očití svedkovia nie sú dôveryhodný zdroj na to, aby podali historicky presný opis. Nikdy nemohli byť dôveryhodní a stále nie sú dôveryhodní, ani v súčasnosti. Ak by očití svedkovia vždy podávali historicky presné opisy udalostí, potom by sme nepotrebovali súdy, nevznikali by právne spory. Ak by sme potrebovali zistiť, čo sa naozaj stalo, keď bol zločin spáchaný, stačilo by nám sa niekoho spýtať. Právne prípady zo skutočného života si vyžadujú množstvo očitých svedkov, pretože svedectvá očitých svedkov sa líšia. Ak by sa dvaja očití svedkovia v súdnej sieni líšili svojím svedectvom tak veľmi ako Matúš a Ján, len si predstavte, aké ťažké by bolo dosiahnuť rozsudok.

Ďalšou skutočnosťou je, že všetky Evanjeliá boli napísané neznámymi autormi a žiadny z nich netvrdí, že je očitým svedkom. Áno, v titulkoch Evanjelií sú uvedené mená (Evanjelium podľa Matúša), ale tieto titulky pochádzajú z neskorších edícií Evanjelií a boli doplnené vydavateľmi a pisateľmi preto, aby informovali čitateľov, kto boli, podľa vydavateľov, autori týchto rôznych verzií. Že tieto titulky na samotných Evanjeliách nie sú pôvodné, originálne, by malo byť jasné na základe jednoduchej úvahy. Ktokoľvek, kto napísal Matúšovo Evanjelium ho predsa nenazval „Evanjelium podľa Matúša.“ Osoby, ktoré mu dali tento titulok nám hovoria, kto, podľa ich názoru, ho napísal. Autori nikdy nepíšu do titulku svojej knihy „podľa.“ 

Navyše, Matúšovo Evanjelium je celé napísané v tretej osobe, o tom čo „oni“ – Ježis a jeho učeníci – robili, nikdy nie o „my“ – Ježiš a my ostatní – sme robili. Dokonca aj v prípade, keď toto Evanjelium rozpráva o udalosti, keď bol Matúš povolaný stať sa učeníkom, tak hovorí o „ňom,“ nie o „mne.“ Prečítaj si toto rozprávanie sám (Matúš 9:9). Nie je tam ani len náznak toho, že by si mal pochybnosti o tom, či autor hovorí o sebe. 

Pri Jánovom Evanjeliu je to ešte jasnejšie. Na konci Evanjelia autor vraví o „milovanom učeníkovi“: „Toto je učeník, ktorý bol svedkom týchto vecí a ktorý ich napísal a my vieme, že toto svedectvo je pravdivé“ (Ján 21:24). Všimnite si, ako autor rozlišuje medzi jeho zdrojom informácie, „učeník, ktorý bol svedkom,“ a sebou: „my vieme, že toto svedectvo je pravdivé.“ On/my: tento autor nie je učeník. On tvrdí, že dostal nejaké informácie od učeníka. 

Ohľadom ostatných Evanjelií, o Marekovi sa hovorí, že nebol učeník, ale spoločník Petra a Lukáš bol spoločník Pavla, ktorý však tiež nebol učeníkom. Dokonca ak by aj boli učeníkmi, to ešte nazaručuje objektivitu a pravdivosť ich príbehov. Avšak v skutočnosti, žiadny z pisateľov Evanjelií nebol očitým svedkom a ani to žiadny z nich netvrdí.

Tak teda kto potom napísal tieto knihy?

Zdroj: https://www.npr.org/templates/story/story.php?storyId=124572693, 12. marca 2010